pohoda 2005
tento víkend som strávil na festivale (bažant) pohoda. minulý rok som po dlhom čase účasť na tomto z roka na rok lepšom a väčšom festivale vynechal, ani vlastne už neviem prečo.. bol som teda zvedavý aj na to, ako to na tom letisku vlastne bude vyzerať. mal som v merku aj zopár vecí, ktoré som chcel vidieť, čo sa mi celkom aj podarilo. aj meteorológom sa podarila predpoveď počasia snáď do bodky, hoci z pôvodných katastrofických víkendových daždov sa to nakoniec ustálilo na sobotnej búrke, ktorá sa skutočne aj konala.
po radostnej ceste v piatkovej horúčave a začínajúcej sa tradičnej predvíkendovej kalamite na ďialnici, sme dorazili na pristávaciu dráhu. po úmornom presune z parkoviska k vchodu nás celkom “milo” prekvapil neorganizovaný dav ľudí čakajúcich na výmenu lístka za náramok identifikujúci účastníka festivalu. to, že nestačí jeden vyslanec za skupinku, ale každí si musí nechať náramok zaplombovať osobne, to sme sa samozrejme, ako aj iní čakajúci, dozvedeli len tak mimochom. po čakaní bolo takmer rovnako nepríjemné sa z chumáča čakajúcich vymotať. dosť veľa ľudí to kritizovalo a čakanie sa neúmerne preťahovalo, takže snáď nabudúce to bude lepšie. našťastie, bol to asi jediná organizačná vec, ktorá sa mi nepáčila, možno ešte preplnené stanové mestečko už okolo štvrtej. ostatné sa mi zdalo zvládnuté skvele.
hudobný program som predpokladal, že budem prevažne sledovať na kofola stage a teraz tak trochu ľutujem, že som zanedbal ostatné pódia, pretože ak bol na nich rovnako vyvážený a pestrý program, tak fanúšikovia daných žánrov si museli prísť na svoje. celkovo, takmer dokonalé rozdelenie žánrov na rôzne pódia je jedno z veľkých +.
v piatok som ako prvú kapelu videl ruských farlanders. veľmi zaujímavé skĺbenie ruských ľudových melódií ochutených džezovými až rockovými prvkami. veselá a tanečná hudba. skvelý začiatok hudobného programu naznačoval, že časté presuny k hlavnému pódiu, prípadne iným pomerne vzdialeným pódiám nebudú tak nevyhnutné.
nasledovala mnohopočetná kapela z indie s názvom jaipur kawa brass band. krásne “kroje” bordovo-červenej farby, množstvo dychových nástrojov a veselé indické rytmy. spočiatku sa mi hudba nepozdávala, znelo mi to trochu všedné, ale asi pri tretej skladbe sa to prelomilo a už som si aj pohupsávať začal 
neskôr pribudla tanečnica v krásnych červených šatách a ku koncu sa prezentoval žonglér a mečo-hltač so zaujímavým predstavením. opäť pekný a príjemný hudobný zážitok.
potom som sa presunul k hlavnému pódiu na (už tradične) meškajúcich asian dub foundation. počas presunu som prvý krát pochopil, aká je pohoda na letisku už gigantická. adf som už videl na koncerte asi tak 4 krát, bohužiaľ, čím ďalej tým horšie.. tento koncert si zachoval klesajúcu tendenciu. skladby “na jedno kopyto”, nekonečné rýmovačky deeder zaman-a sa vytratili s jeho odchodom v roku 2000 a celkovo novšie skladby adb už neznejú až tak výnimočne, hoci sa stále jedná o celkom zaujímavú formáciu.
ako som sa presúval k stanu za teplejším oblečením, pozrel som si asi tri skladby rumunských ľudových zabávačov taraf de haydouks. pôvodne som chcel vidieť viac, ale akosi sa to časovo nehodilo:( zanietení fanúšikovia-kamaráti si veľmi pochvaľovali a myslím, že nepreháňali.
po nekonečnej ceste späť na hlavné pódium som stihol asi tak polovicu vystúpenia piatkových “headlinerov” garbage. celkom stačilo, pop-rockové “besnenie” tejto kapely bolo celkom zaujímavé, ale nič netreba preháňať
na kofola pódiu nasledoval jeden z piatkových bonbónikov, huun-huur-tu z republiky tuva, hraničiacej s mongolskom. hrdelný spev, prírodné motívy, kone, tradičné hudobné nástroje. veľmi príjemná zmes od muzikantov v tradičnom oblečení, ktoré bolo pestré a celkom pekné.
cestou k stanu som ešte zhliadol v kinematografe kúsok z českého filmu skřítek, ktorý si celkom určite pozriem ešte celý.
v sobotu sme sa vybrali okúpať sa na zelenú vodu pri novom meste, ale to bolo asi najhoršie rozhodnutie. špinavá a doslova smrdiaca voda, veľmi zlá kuchyňa v tamojšej kolibe s nekonečnou obsluhou.. dobre padla aspoň studená sprcha.ucelenejšie som začal hudobný program sledovať počas krstu cd skupiny vrbovskí víťazi, ktorí svoj štýl charakterizujú ako “priemyselný folklór”. po známej “olejom sa zapaprem” prišiel krst olejom a zapaprané cédečko bolo pokrstené. braňuško s kompániou, tí majú už asi recesiu ako životný štýl vydarené.
nasledovala brazílska hudobníčka renata rosa a jej kapela, s koncertom k albumu “zunido da mata”, vydanému už pred dvomi rokmi. s prekvapením som zistil, že po krátkom čase som tento koncert začal považovať za najzaujímavejšie čo som na pohode videl. brazílske ľudové piesne (nie, so sambou to nemalo nič spoločné ) a vplyv rôznych hudobných štýlov dokázali zmiešať do príjemného celku nad ktorým sa vznášal spev. aby ste si vedeli spraviť predstavu, našiel som dva staršie videoklipy vo formáte realvideo – jeden a druhý. ten druhý track som si pamätal aj z koncertu opäť som sa presvečil, že latinská amerika a jej hudba (nie tá mainstreamová) sa mi celkom páči. podobne príjemne ma prekvapil nedávno skvelý brazílsky projekt pedra branca, ktorý už ale láme hranice world music a smeruje k experimentálnemu až ambientnému žánru.
nasledovali americkí the klezmatics, vraj najlepšia klezmer skupina na svete. židovskú hudbu príliš nemusím, ale koncert to zaujímavý a príjemný bol.
potom som zahliadol chvíľu koncert miroslava žbirku na hlavnom pódiu, to asi ponechám radšej bez komentára 
konečne som sa dostal aj na orange pódium, kde som zastihol kapelu the beat. energické a “nadupané” ska bola veľmi príjemná zmena žánru a tu som si uvedomil, že koľko zaujímavých kapiel mohlo aj na tomto pódiu vystúpiť. rozpoliť sa ale nedá a pomaly nastával čas sobotňajších headlinerov, the prodigy. pretože som ich už videl počas asi najväčšej slávy na festivale pri viedni asi tak 5 rokov dozadu, príliš som po nich netúžil, ale chcel som sa pozrieť. všetko nakoniec prekazil dážď, lepšie povedané poriadna letná prietrž mračien. pršalo asi 20 minút, ale veľmi intenzívne. keď som sa vyzbrojil proti dažďu a počas cesty na hlavné pódium ma zastihla druhá vlna dažďa vzdal som to a prodigy vyradil z programu. podľa rozprávania to dopadlo asi tak ako sa dalo čakať, svojho času hviezdy elektronickej muziky ničím neprekvapili..potom som už stratil chuť prevlhnutý tráviť noc v stanoch s elektronickou hudbou a po krátkom ponevieraní som sa rozhodol zaparkovať v stane. škoda toho lejaku, ale aj s ním to bol pre mňa skvelý víkend prevažne v rytme world music. čo dodať na záver? veľká spokojnosť a pohoda
Leave a Reply